Basnicky.sk

Ak noc svojím čiernym rúchom smutná je,
o to smutnejší je pre človeka deň,
keď srdce mu vlastných citov urna je
a v slze na viečku sa topí jeho sen.

Jak slnko tisíckrát výjdi nad obzor,
teplým lúčom sa dotkni srdca smutného,
pre lásku blízkych potlač pýchu, vzdor,
pre modré hviezdy v očiach princa malého.

Tým čo smútia polož hviezdu do vlasov,
nech na ich nebi opäť slnko zažiari
a dušu boľavú zahrej bielou hmlou,
ovečku skrehnutú v drevenom košiari.

Dnes do mračien vztýč schody vysuté
a spevni ich slzami pokropenou hlinou,
nad krajom smutným tri dúhy klenuté
namaľuj na nebo farebnou anilínou.

Nech z každej znejú slová poézie,
ktoré vietor v šíru diaľ sveta odveje,
k chalúpke, kde malý mesiáš žije,
kde vrúcna láska topí chladné záveje.

Váž si lásku čo kvitne vôkol teba
a vyvaruj sa citov nedaných.
V jej očiach plával modrý kúsok neba,
a ruže kvitli z perí krvavých.

Už zahoď karty svojho smútku,
vzdaj tú rozohranú partiu,
slza steká po kornútku,
tak neváhaj a zotri ju !

Posledná aktualizácia: 1. 2. 2012 16:23